o. Štefan Simko
Otec Štefan Simko, titulárny kanonik, sa narodil 16. júla 1915 vo Valaškovciach. Bol najstarším zo siedmich súrodencov. Jeho otec bol gréckokatolíckym kňazom. Po krátkom čase jeho otec bol preložený do farnosti Čukalovce, kde o. Štefan prežil väčšiu časť svojej mladosti. Gymnaziálne štúdiá zakončil v M ukačeve maturitou v roku 1934. Teologické štúdiá absolvoval v Prešove. Veľmi rád spieval, preto počas štúdií bol cantus prefectus. V roku 1939 získal absolutórium z teológie. Rok pôsobil ako katechéta vo Vyšnej Oľke, kde bol jeho otec farárom. Sviatosť manželstva s Klárou Leukaničovou, dcérou gréckokatolíckeho kňaza Jána Leukaniča, prijal 7. mája 1940. Boh im požehnal dve deti, syna Mirona a dcéru Máriu. Kňazskú vysviacku prijal 16. júna 1940 v Katedrále sv. Jána Krstiteľa v Prešove z rúk blahoslavenéh o biskupa-mučeníka Pavla Petra Gojdiča. Primičnú liturgiu slávil 7. júla 1940 vo Vyšnej Oľke. Po vysviacke spravoval šesť mesiacov farnosť Torysky, potom dostal dekrét do farnosti Matysová. Tu ho zastihli päťdesiate roky, počas ktorých bola skúšaná vernosť Svätému Otcovi a Gréckokatolíckej cirkvi, a viera o. Štefana.
Po mnohých vyhrážkach a nátlakoch na veriacich (keďže pomáhali o. Štefanovi, aby sa nedostal do rúk ŠTB) a po všetkých nátlakoch vyvíjaných na rodinu (manželku prepustili z práce), o. Štefan 25. apríla 1952 odcestoval do Kráľoviec rozlúčiť sa s rodinou a odtiaľ do Prešova k sestre. Tam sa dobrovoľne prihlásil na ŠTB, ktorá ho zatkla a odovzdala do väzenia, kde bol do 3. júla 1952. Od augusta 1952 pracoval ako pomocný skladník v Pozemných stavbách v Prešove. Po štyroch rokoch sa zamestnal ako úradník v Zberných surovinách v Košiciach. 1. júla 1958 ho v zamestnaní zatkli a znova uväznili, lebo tajne slúžil sv. liturgie. Na súdnom pojednávaní v septembri 1958 v Prešove ho odsúdili na dva a pol roka do väzenia. Deportovali ho do väzenia v Prahe na Pankráci, kde skúmali spravodlivosť rozsudku. Napokon Krajský súd v Prešove rozhodol o zmiernení trestu na polovicu. Koncom júla 1959 sa vrátil z väzenia. Pracoval ako skladník v S tavebnom závode Hutných stavieb v Košiciach do roku 1968. V roku obnovy Gréckokatolíckej cirkvi bol pripravený pastoračne slúžiť veriacim. Stal sa správcom farnosti Kráľovce, kde postavil novú farskú budovu.
Po troch rokoch bol preložený do Bardejova, kde bol aj okresným dekanom. Tu mu bol odobratý štátny súhlas a dva mesiace nemohol pôsobiť. V roku 1974 sa stal správcom farnosti v O kružnej, a po pol roku pre nezhodu so štátnymi orgánmi bol preložený do Novosadu, kde pôsobil 10 rokov. Vo filiálnej obci Zemplínske Jastrabie viedol v tom čase bohoslovca, dnešného košického eparchu vladyku Milana Chautura. Od roku 1975 jedenásť rokov pôsobil vo farnosti Hlinné. Jeho poslednou farnosťou boli Petkovce. Vo všetkých farnostiach sa horlivo venoval pastorácii a opravoval chrámy, ikonostasy, zvony a farské budovy. Pán žehnal jeho prácu aj kňazskými povolaniami vo farnostiach, kde pôsobil. 1. augusta 1998 odišiel na zaslúžený odpočinok do Košíc, kde býval vo farnosti Košice-Západ. Po krátkej chorobe si ho Pán 14. marca 2009 v ranných hodinách povolal k sebe.
O. Štefana môžeme charakterizovať, ako skromného, zbožného a horlivého kňaza a veľkého ctiteľa Panny Márie. Tak ho poznali aj veriaci a oltárni spolubratia. Pohrebné obrady za účasti vladyku Milana Chautura CSsR, košického eparchu, a V ladyku Jána Babjaka, prešovského arcibiskupa a metropolitu, sa uskutočnili v košickej katedrále v piatok 20. marca. Pozostatky zosnulého sú uložené na verejnom cintoríne v Košiciach.
Štefan a Mikuláš Ladižinský
Štefan Ladižinský (*7.3.1925, Matysová) slovenský dirigent a skladateľ.
Študoval na Hudobnej škole v Prešove u E. Huszára (1933/1938), 1945 na Hudobnej škole v B. Bystrici. Bol členom mnohých hudobno-speváckych združení, v ktorých sa uplatňoval ako dirigent. Po druhej svetovej vojne založil a viedol v Bratislave Orchester slovenskej hudby, slovenský Vojenský umelecký súbor a bol jeho umeleckým vedúcim. Celé desaťročie potom pôsobil v Prahe ako šéfdramaturg VUS VN
a umelecky vedúci súboru ÚDA – Praha. Na Slovensko sa vrátil v 60-tych rokoch a bol umeleckým šéfom PUĹS v Prešove, šéfdramaturgom v SĽUK-u a VUS Bratislava. Viedol amatérsky spevokol pri Hudobno-dramatickom krúžku T. G. Ševčenka i detský súbor Rusovské vnúčata. Od roku 1993 pôsobí v zbore pri chráme povýšenia sv. Kríža v Bratislave. Je autorom jediného a prvého štvorhlasného znenia Liturgie sv.Jána Zlatoústeho, napísanej na základe melodiky(prostopinija) Prešovskej eparchie. (slovo, 2005)
Posledným pôsobiskom Štefana Ladožinského bolo Štúdio S dnes L+S, ktoré v roku 1982 založil. Z informácií od jeho dcéry Katarína Paštékovej, som sa dozvedela, že jeho srdcovou záležitosťou je aj dnes tvorba skladieb. Zdá sa vám povedomé meno Paštéková? Určite Vám pomôžem ak Vám pripomeniem známu pieseň ,,Mandarínka Darinka…“, áno je to Michaela Paštéková, vnučka nášho rodáka Štefana Ladižinského. Taktiež Vám určite niečo hovorí meno Ivan Ladižinský, ktorý je známy v Slovensko schow biznise. Aj touto cestou sa chcem poďakovať pani Kataríne a slečne Michaele za informácie o našom rodákovi.
Mikuláš Ladižinský (* 13. október 1923, Matysová – † 3. máj 1987, Bratislava) bol slovenský herec.
Divadlo začal hrať ochotnícky v roku 1941 ako študent Vyššej lesníckej školy v Banskej Štiavnici, neskôr v Bratislavskom súbore Akademik. Profesionálne pôsobil v rokoch 1950-1952 ako člen DPJ v Žiline, 1952-1953 Armádneho divadla v Martine, 1955-1963 UND v Prešove, 1963-1967 činohry DJZ v Prešove. Od roku 1967 v slobodnom povolaní. Vo filme sa od roku 1965 objavoval prevažne v epizódnych úlohach, výraznejšiu postavu stvárnil len vo filme Juraja Jakubiska Zbehovia a pútnici.
Filmografia
• 1965: Obchod na korze (Marián Peter)
• 1967: Drak sa vracia (Vrtich)
• 1967: Sedm havranů (hájnik)
• 1968: Niet inej cesty
• 1968: Stopy na Sitne (Griša)
• 1968: Zbehovia a pútnici (Martin/Nikolaj)
• 1969: Génius (Černokňaz)
• 1969: Sladké hry minulého leta (opitý muž)
• 1969: Vtáčkovia, siroty a blázni (partizán)
• 1969: 322 (šofér)
• 1970: Naši pred bránami (Poldy)
• 1970: Noc s mačkou (režisér)
• 1976: Červené víno (Pavol Apoštol)
• 1977: Stíny horkého léta (opilec)
• 1979: Lásky mezi kapkami dešt